Poučenie
Stretli sa v hostinci štyria kamaráti.
Jano, Pišta, Julo, Ulrich vždy sa mali radi.
Všade bolo plno, nenašli si miesto.
Hostinský však spravil milé gesto,
usadil ich v prázdnej miestnosti.
Stará škola – uctí si svojich hostí.
Zajedli si výdatne, spláchli pivkom.
Čo tak ešte zalia ťvšetko vínkom?
Objednali, mladá deva po fľaškách im nosila.
Popíjali, záverečná hodina sa blížila.
„Ja zaplatím,“ Jano vraví dôrazne.
„Meniny mám, či sa ešte stretneme je otázne.“
„Nie, nie! Platím ja,“ Pišta konštatuje.
„Dlhšie s vami nebudem, nik ma neľutuje.
Zas sa idem plaviť na dva mesiace.
Po týždňoch oddychu hor´ sa do práce.“
„Ešte že čo,“ Julo rečie. „Som na rade.
Nedôjde tu hádam ku zvade.
Predal som koňa, treba to zapiť.
Zostane dosť. Pre pár euro nebudem sa trápiť.“
„A čo ja?“ treskne Ulrich po stole.
Vyzerá, že je plný nevôle.
Po chvíli sa zhodnú svorne.
Mladá čašníčka nech rozhodne.
Oboznámili ju chlapi s plánom.
Pustili sa do práce s elánom.
Zaviazali čašníčke šatkou oči.
Zatočili ju a ku komu prikročí,
bude platiť celý účet.
Iste už má urobený súčet.
Čašníčka rukami rozhadzuje,
do stola vráža, pohár prevrhuje.
Zrazu konečne polapila chlapa.
„Zaplatíš účet!“ No strelila capa.
Všetci hostia zmizli potajme z miestnosti.
Odkryla oči, hostinský sa zlostí.
„Dobre si z nás vystrelili,“ konštatuje napokon.
„Dnes sme mali taký veľký zhon.
Avšak ako fígeľ sa mi to páči.
Takže, pokiaľ ti výplata stačí,
za tú partiu účet zaplatíš.
Druhý raz už hlavu nestratíš,
keď si niekto vystrelí z teba.
Máš poučenie do života. I to je občas treba!“