Poézia

Babka začína rozprávku vnúčikovi.

Nechcem o zvieratách, daj o princovi.

Pozeraj dobre, ale asi nedovidíš do diaľky,

su dve kráľovstvá. V jednom princezná zaránky

uteká na čistinku dať si rozcvičku.

Princ Izidor na ňu čakal a schmatol jej cvičku.

Kráľ Ištván bol na neho hrdý.

Dnes len drzým sa dobre vodí.

Nechcem takú, vnuk sa mračí.

Dobre že sa ti zlo nepáči.

Tak pokračujeme od cvičenia princeznej Dobromily.

Zbadá ju od plota Izidor a kričí z plnej sily.

Som do teba zaľúbený až po uši.

Ako sa na vychovanú slečnu sluší,

tvári sa, že vyznanie nepočuje.

To sa už princ približuje,

kvietok v ruke, úsmev v tvári.

Láskou celý ako maják žiari.

Babka zbadá neznáme slovo pre vnuka.

Vylvetlí a hneď ďaľšiu múdrosť vysúka.

Budeš mojou ženou, drahá Dobromilka?

Dúfam, že to nebude mýlka,

ak sa vydám za teba.

Už ďalej nehovor, netreba,

dokončuje babkin maznáčik. Zkrátka,

bude svadba. Jedlá, pitie, tancovačka.

Potom povieš, že zazvonil zvonec

a rozprávke je konec. Tak veru, môj drobec.